Z publikácie Pravda Zvíťazí!?
Marec 2018

Toto je text o pravde a slobode. O abstraktných pojmoch. Denníkový záznam o nostalgii po nezažitom, aktívnom občianstve, Slovensku na jar 2018 a čerešniach. Áno, o čerešniach.

Všetci hovoria o odkaze Novembra. Štrngajú kľúčmi, kričia. GE-NE-RÁL-NY ŠTRAJK. Žiadny štrajk nakoniec nebol. Myslím, že ani nebude. Je to len nostalgia a hlavne nostalgia mladých po niečom, čo nezažili. Ani ja som nezažila. Poznám len príbehy od našich o nočných autobusoch do Prahy, ktoré naberali študentov pred internátmi. VOL-TE HAV-LA, zakričí mama zakaždým, keď ktosi hovorí o revolúcii. Päsť jej pritom vždy vyletí do vzduchu. Jednou rukou mieša polievku, druhou máva, VOL-TE HAV-LA. Ja si iba ukladám hlavu do dlaní. Neviem, či na to existuje nejaké špeciálne slovo. Na nostalgiu po nezažitom.

nezažitá nostalgia: spomienky na to, čoho sme neboli súčasťou, historický sen. Syndróm čiernobielych fotografií.

Keď som mala asi šestnásť, možno trochu viac, chodila som chvíľu s chlapcom, ktorý vedel písať zlé básne. Hovoril, že hlavné je 3x denne stratiť zmysel života a raz ho nájsť. Tiež hovoril, že našej generácii chýba revolúcia. Neskôr sme sa prestali stretávať. Videla som ho v marci na Námestí SNP. Bolo to niekde medzi transparentmi Pravdu aj tak nezabiješ a Pozor padá vláda. Ahoj, hovorím. Tak tu máš konečne nejakú revolúciu, myslím si.

A možno nie.

Nemusíme bojovať za slobodu, máme ju, hovorí ktosi v bratislavskom pajzli s ulepenými stolmi tesne pred záverečnou. Čo je to sloboda? pýta sa niekto iný, do tváre mu cez oblak cigaretového dymu nevidím.

sloboda, -y, -bôd, žen. r.
1. politická a hospodárska nezávislosť: bojovať za s-u;
2. možnosť voľne, bez cudzieho nátlaku sa prejavovať, rozhodovať, osobná s.;
s. slova, tlače, prejavu, vyznania, zhromažďovania; duchovná s.
3. neobmedzenosť v pohybe, v mieste pobytu;
4. stav toho, kto ešte nevstúpil do manželstva, kto nie je viazaný manželstvom;

Sloboda je možnosť sa bezhlavo zamilovať, kúpiť si jednosmernú letenku kamkoľvek. Sloboda je fajčiť americké cigarety v českej kaviarni a čítať pritom Kunderu.

SLOBODA TLAČE BOLA ZAVRAŽDENÁ.
PRAVDA ZVÍŤAZÍ! píšem čiernou farbou na kus kartónu.

pravda, -y, právd, žen. r.
1. súhlas výroku, výpovede so skutočnosťou;
správne zmýšľanie, správny náhľad, správne tvrdenie, overené praxou, skúsenosťou (op. nepravda, omyl, lož): hovoriť, povedať, vravieť p-u, šíriť p-u;

filoz. objektívna, relatívna, absolútna p.
mať p-u (v niečom) hovoriť to, čo zodpovedá skutočnosti;
dať niekomu za p-u súhlasiť s niekým, uznať jeho náhľad;

2. právo, spravodlivosť: biť sa za p-u;

Počúvam prejavy rečníkov, tlieskam. Tlačím sa v dave, ktosi mi stúpi na nohu, mám pocit, že tvoríme dejiny, potom sa smejem sama sebe, kričím DOSŤ-BOLO-FICA, tlieskam ďalším rečníkom a potom myslím na Rybu. Ryba mi vždy hovorila, že v textoch používam priveľa patetických slov, korektorka by mi ich vyznačila žltou. Láska, smrť, navždy, nikdy, pravda, sloboda… abstraktné pojmy, za ktoré sa ľudia bijú do hrude.

Po ceste na Hlavnú stanicu na stĺpy lepím plagáty. Hnevám sa. Áno, je to pravda. Hnevám. Cítim sa trochu revolucionársky a potom sa sama sebe smejem. Čo si myslíš, že sa stane, keď pred úrad vlády nalepíš plagát. Nič. Na druhý deň ho strhnú. Aj ho teda strhli. Všetky strhli. Aj tie na Štefánikovej. Odfotila som si to.

Chce sa mi spať a rozmýšľam. Čo teda môžem urobiť?

Júlia mi písala, nech jej pošlem plagáty vo formáte A0. Musím upraviť rozlíšenie. Júlia hovorí, že sa niekde spýta, či jej tie protestné vytlačia na niečo pevnejšie. Ako transparenty. Vytlačili. A zadarmo.

V bratislavskom pajzli s ulepenými stolmi Daniela hovorí, že rozmýšľala, že to možno fakt nemá cenu. Hovorí, že nedávno rozmýšľala nad tým, aké by to bolo odísť zo Slovenska. Či by to tak nebolo lepšie. Daniela je stará Prešporáčka. Žije na Palisádach s mamou. Mama robí šperky. Daniela kreslí. Večer občas spolu pijú víno. Obom im je spolu dobre. Sú občiansky aktívne. Majú psa. Daniela je stará Prešporáčka. Odteraz sa na ňu dívam ako na meter spoločenskej situácie. Keď Daniela povie, že rozmýšľa nad tým, že by odišla, znamená to, že sme na tom zle. Ak sa raz Daniela naozaj odsťahuje z Bratislavy a nebude to kvôli láske, vtedy bude koniec Sveta. Myslím si.

Inokedy, v inom pajzli, hovorím, že sa fakt hnevám. Hovorím, že by mi nevadilo keby na Fica niekto spáchal atentát. Potom sa zahanbím. Paľko si do kávy mlieko nedáva. Ani ja. Vlastne som sa to možno naučila od neho, to že káva má byť čierna a horká, lebo život nie je sladký. La dolce vita, spievam si potichu. Hovorím teda, že by mi nevadilo, keby na Fica spáchali atentát, zahanbím sa a Pavol na mňa vrhne vyčítavý pohľad. Hovorí, že nemá rád ani ten ilegálny výlep plagátov a tiež to, že na protest dnes prišiel len preto, aby vyjadril svoj občiansky názor. Nemyslí si, že sa niečo môže zmeniť. Hovorím, že ja ešte v čosi dúfam, ale vlastne neviem v čo.

To je asi ten hlavný problém. Ľudia kričia VOĽ-BY, a potom hovoria, že nevedia, koho by volili. Progresívne Slovensko? Telefonujem zase našim. Odkedy zabili Kuciaka, telefonujem im často. Tato hovorí, že on by Progresívne Slovensko nevolil. Mama nevie. Mama tiež hovorí, že keď pôjdeme k babke, nemám začínať nič o politike. Vraj sa s dedom pohádala skoro tak ako v tom ’89. Dedo by vraj volil Fica. Fico má vraj pevný názor.

Mama mi tiež hovorí, že dedov sused policajt Fero kryje korupciu.
Kedysi Fero chodil k babke s dedkom hrávať karty, vtedy ešte do rána zvykli piť pálené a fajčiť v obývačke. Potom sa pohádali, vraj ferovci oberali babkine čerešne, a keď mali nejakú oslavu, prehadzovali prázdne fľaše od piva cez plot.

Fero kryje korupciu a má niečo s najslávnejším zmrzlinárom v meste, ktorý nie je zmrzlinár ale mafián.

Dedo hovorí, že mu je jedno, čo Fero robí, ale tie čerešne cez plot im fakt oberal.

Píše mi Marcel, chodí na protesty v Kodani. Vraj ho to naozaj mrzí, že tu nemôže teraz byť. Bol by tu teraz rád, skandoval by s davom, je to dôležité, máme kričať aj zaňho.

Cestujem do Bratislavy často. Neviem, kedy sa mám v Brne začať cítiť ako doma, keď som stále niekde inde, len nie tam. Marcel sa ma pýta, čo chcem robiť po škole. Popravde mu odpovedám, že netuším. Pýta sa ma, či sa chcem vrátiť na Slovensko. Popravde mu odpovedám, že nie.

On sa chce, chce sa vrátiť a zachraňovať náš národ.
Ja neviem. Myslím, že sa chcem vrátiť do Nemecka.

Marcel bol vždy väčší idealista ako ja, a to si myslím, že mám ideálov ešte celkom dosť. Pýta sa ma, či sa už vôbec necítim byť Slovenkou. Práve naopak! Trochu sa ma to dotklo, a odpovedám, že samozrejme, že áno, a čím ďalej som od domova, tým viac sa cítim byť Slovenkou. Za posledný rok v Nemecku sa moja Slovenskosť zdvojnásobila. Človek si so sebou nosí svoju krajinu na pleciach.

Mám na pleciach odkaz Novembra a krajinu, v ktorej vládne mafia, podvodníci, oligarchovia, ľudia bez svedomia, posadnutí mocou. Chcem, aby to bolo inak.

Inokedy mi zase telefonuje mama. Povedala, že keď v ’89 štrngala kľúčmi, ani vo sne by ju nenapadlo, že takto dopadneme. Vraj tajne dúfala, že sa tu budeme raz mať ako vo Švajčiarsku. Vo Švajčiarsku je nuda, odpovedám jej. Naši asi vnímali Švajčiarsko tak ako my dnes Nežnú revolúciu. S Nostalgiou po nezažitom, alebo také čosi. Naozaj si musím dohľadať či na to existuje nejaký špeciálny výraz.

Kundera možno na to nejaký má, niečo ako jeho lyrický pohľad na život.

Jonathan mi telefonuje vždy v nedeľu. Hovorím mu o protestoch. O talianskych mafiánoch, korupcii, o Ficovi aj Kaliňákovi, aj o dedovom susedovi Ferovi. Hovorím mu o prokurátorovi Špirkovi, o tom ako vystúpil a verejne hovoril o korupcii, o tom, že je dôležité aby sa našlo viac ľudí, čo budú hovoriť a budú hovoriť nahlas, takých ľudí ako tento prokurátor. Musela som použiť google translator, lebo som nevedela, ako sa povie prokurátor. Snažím sa mu to všetko vysvetliť. Neviem prečo, ale mám pocit, že je to dôležité. Je dôležité, aby to vedel. Je dôležité, aby o tom vedeli všetci.

V autobuse do Berlína som dočítala Knihu smíchu a zapomění. Kundera píše o žene, pre ktorú boli dôležitejšie hrušky v záhrade ako ruská okupácia. Myslím na čerešne, ktoré cez plot oberal Fero. Tiež píše o ľuďoch, ktorí sa držia za ruky a tancujú v kruhu. Držia sa za ruky, spievajú. Myslia si, že len oni majú pravdu. Myslím na protesty na námestí SNP.

Z publikácie Pravda Zvíťazí!?
Marec 2018

Toto je text o pravde a slobode. O abstraktných pojmoch. Denníkový záznam o nostalgii po nezažitom, aktívnom občianstve, Slovensku na jar 2018 a čerešniach. Áno, o čerešniach.

Všetci hovoria o odkaze Novembra. Štrngajú kľúčmi, kričia. GE-NE-RÁL-NY ŠTRAJK. Žiadny štrajk nakoniec nebol. Myslím, že ani nebude. Je to len nostalgia a hlavne nostalgia mladých po niečom, čo nezažili. Ani ja som nezažila. Poznám len príbehy od našich o nočných autobusoch do Prahy, ktoré naberali študentov pred internátmi. VOL-TE HAV-LA, zakričí mama zakaždým, keď ktosi hovorí o revolúcii. Päsť jej pritom vždy vyletí do vzduchu. Jednou rukou mieša polievku, druhou máva, VOL-TE HAV-LA. Ja si iba ukladám hlavu do dlaní. Neviem, či na to existuje nejaké špeciálne slovo. Na nostalgiu po nezažitom.

nezažitá nostalgia: spomienky na to, čoho sme neboli súčasťou, historický sen. Syndróm čiernobielych fotografií.

Keď som mala asi šestnásť, možno trochu viac, chodila som chvíľu s chlapcom, ktorý vedel písať zlé básne. Hovoril, že hlavné je 3x denne stratiť zmysel života a raz ho nájsť. Tiež hovoril, že našej generácii chýba revolúcia. Neskôr sme sa prestali stretávať. Videla som ho v marci na Námestí SNP. Bolo to niekde medzi transparentmi Pravdu aj tak nezabiješ a Pozor padá vláda. Ahoj, hovorím. Tak tu máš konečne nejakú revolúciu, myslím si.

A možno nie.

Nemusíme bojovať za slobodu, máme ju, hovorí ktosi v bratislavskom pajzli s ulepenými stolmi tesne pred záverečnou. Čo je to sloboda? pýta sa niekto iný, do tváre mu cez oblak cigaretového dymu nevidím.

sloboda, -y, -bôd, žen. r.
1. politická a hospodárska nezávislosť: bojovať za s-u;
2. možnosť voľne, bez cudzieho nátlaku sa prejavovať, rozhodovať, osobná s.;
s. slova, tlače, prejavu, vyznania, zhromažďovania; duchovná s.
3. neobmedzenosť v pohybe, v mieste pobytu;
4. stav toho, kto ešte nevstúpil do manželstva, kto nie je viazaný manželstvom;

Sloboda je možnosť sa bezhlavo zamilovať, kúpiť si jednosmernú letenku kamkoľvek. Sloboda je fajčiť americké cigarety v českej kaviarni a čítať pritom Kunderu.

SLOBODA TLAČE BOLA ZAVRAŽDENÁ.
PRAVDA ZVÍŤAZÍ! píšem čiernou farbou na kus kartónu.

pravda, -y, právd, žen. r.
1. súhlas výroku, výpovede so skutočnosťou;
správne zmýšľanie, správny náhľad, správne tvrdenie, overené praxou, skúsenosťou (op. nepravda, omyl, lož): hovoriť, povedať, vravieť p-u, šíriť p-u;

filoz. objektívna, relatívna, absolútna p.
mať p-u (v niečom) hovoriť to, čo zodpovedá skutočnosti;
dať niekomu za p-u súhlasiť s niekým, uznať jeho náhľad;

2. právo, spravodlivosť: biť sa za p-u;

Počúvam prejavy rečníkov, tlieskam. Tlačím sa v dave, ktosi mi stúpi na nohu, mám pocit, že tvoríme dejiny, potom sa smejem sama sebe, kričím DOSŤ-BOLO-FICA, tlieskam ďalším rečníkom a potom myslím na Rybu. Ryba mi vždy hovorila, že v textoch používam priveľa patetických slov, korektorka by mi ich vyznačila žltou. Láska, smrť, navždy, nikdy, pravda, sloboda… abstraktné pojmy, za ktoré sa ľudia bijú do hrude.

Po ceste na Hlavnú stanicu na stĺpy lepím plagáty. Hnevám sa. Áno, je to pravda. Hnevám. Cítim sa trochu revolucionársky a potom sa sama sebe smejem. Čo si myslíš, že sa stane, keď pred úrad vlády nalepíš plagát. Nič. Na druhý deň ho strhnú. Aj ho teda strhli. Všetky strhli. Aj tie na Štefánikovej. Odfotila som si to.

Chce sa mi spať a rozmýšľam. Čo teda môžem urobiť?

Júlia mi písala, nech jej pošlem plagáty vo formáte A0. Musím upraviť rozlíšenie. Júlia hovorí, že sa niekde spýta, či jej tie protestné vytlačia na niečo pevnejšie. Ako transparenty. Vytlačili. A zadarmo.

V bratislavskom pajzli s ulepenými stolmi Daniela hovorí, že rozmýšľala, že to možno fakt nemá cenu. Hovorí, že nedávno rozmýšľala nad tým, aké by to bolo odísť zo Slovenska. Či by to tak nebolo lepšie. Daniela je stará Prešporáčka. Žije na Palisádach s mamou. Mama robí šperky. Daniela kreslí. Večer občas spolu pijú víno. Obom im je spolu dobre. Sú občiansky aktívne. Majú psa. Daniela je stará Prešporáčka. Odteraz sa na ňu dívam ako na meter spoločenskej situácie. Keď Daniela povie, že rozmýšľa nad tým, že by odišla, znamená to, že sme na tom zle. Ak sa raz Daniela naozaj odsťahuje z Bratislavy a nebude to kvôli láske, vtedy bude koniec Sveta. Myslím si.

Inokedy, v inom pajzli, hovorím, že sa fakt hnevám. Hovorím, že by mi nevadilo keby na Fica niekto spáchal atentát. Potom sa zahanbím. Paľko si do kávy mlieko nedáva. Ani ja. Vlastne som sa to možno naučila od neho, to že káva má byť čierna a horká, lebo život nie je sladký. La dolce vita, spievam si potichu. Hovorím teda, že by mi nevadilo, keby na Fica spáchali atentát, zahanbím sa a Pavol na mňa vrhne vyčítavý pohľad. Hovorí, že nemá rád ani ten ilegálny výlep plagátov a tiež to, že na protest dnes prišiel len preto, aby vyjadril svoj občiansky názor. Nemyslí si, že sa niečo môže zmeniť. Hovorím, že ja ešte v čosi dúfam, ale vlastne neviem v čo.

To je asi ten hlavný problém. Ľudia kričia VOĽ-BY, a potom hovoria, že nevedia, koho by volili. Progresívne Slovensko? Telefonujem zase našim. Odkedy zabili Kuciaka, telefonujem im často. Tato hovorí, že on by Progresívne Slovensko nevolil. Mama nevie. Mama tiež hovorí, že keď pôjdeme k babke, nemám začínať nič o politike. Vraj sa s dedom pohádala skoro tak ako v tom ’89. Dedo by vraj volil Fica. Fico má vraj pevný názor.

Mama mi tiež hovorí, že dedov sused policajt Fero kryje korupciu.
Kedysi Fero chodil k babke s dedkom hrávať karty, vtedy ešte do rána zvykli piť pálené a fajčiť v obývačke. Potom sa pohádali, vraj ferovci oberali babkine čerešne, a keď mali nejakú oslavu, prehadzovali prázdne fľaše od piva cez plot.

Fero kryje korupciu a má niečo s najslávnejším zmrzlinárom v meste, ktorý nie je zmrzlinár ale mafián.

Dedo hovorí, že mu je jedno, čo Fero robí, ale tie čerešne cez plot im fakt oberal.

Píše mi Marcel, chodí na protesty v Kodani. Vraj ho to naozaj mrzí, že tu nemôže teraz byť. Bol by tu teraz rád, skandoval by s davom, je to dôležité, máme kričať aj zaňho.

Cestujem do Bratislavy často. Neviem, kedy sa mám v Brne začať cítiť ako doma, keď som stále niekde inde, len nie tam. Marcel sa ma pýta, čo chcem robiť po škole. Popravde mu odpovedám, že netuším. Pýta sa ma, či sa chcem vrátiť na Slovensko. Popravde mu odpovedám, že nie.

On sa chce, chce sa vrátiť a zachraňovať náš národ.
Ja neviem. Myslím, že sa chcem vrátiť do Nemecka.

Marcel bol vždy väčší idealista ako ja, a to si myslím, že mám ideálov ešte celkom dosť. Pýta sa ma, či sa už vôbec necítim byť Slovenkou. Práve naopak! Trochu sa ma to dotklo, a odpovedám, že samozrejme, že áno, a čím ďalej som od domova, tým viac sa cítim byť Slovenkou. Za posledný rok v Nemecku sa moja Slovenskosť zdvojnásobila. Človek si so sebou nosí svoju krajinu na pleciach.

Mám na pleciach odkaz Novembra a krajinu, v ktorej vládne mafia, podvodníci, oligarchovia, ľudia bez svedomia, posadnutí mocou. Chcem, aby to bolo inak.

Inokedy mi zase telefonuje mama. Povedala, že keď v ’89 štrngala kľúčmi, ani vo sne by ju nenapadlo, že takto dopadneme. Vraj tajne dúfala, že sa tu budeme raz mať ako vo Švajčiarsku. Vo Švajčiarsku je nuda, odpovedám jej. Naši asi vnímali Švajčiarsko tak ako my dnes Nežnú revolúciu. S Nostalgiou po nezažitom, alebo také čosi. Naozaj si musím dohľadať či na to existuje nejaký špeciálny výraz.

Kundera možno na to nejaký má, niečo ako jeho lyrický pohľad na život.

Jonathan mi telefonuje vždy v nedeľu. Hovorím mu o protestoch. O talianskych mafiánoch, korupcii, o Ficovi aj Kaliňákovi, aj o dedovom susedovi Ferovi. Hovorím mu o prokurátorovi Špirkovi, o tom ako vystúpil a verejne hovoril o korupcii, o tom, že je dôležité aby sa našlo viac ľudí, čo budú hovoriť a budú hovoriť nahlas, takých ľudí ako tento prokurátor. Musela som použiť google translator, lebo som nevedela, ako sa povie prokurátor. Snažím sa mu to všetko vysvetliť. Neviem prečo, ale mám pocit, že je to dôležité. Je dôležité, aby to vedel. Je dôležité, aby o tom vedeli všetci.

V autobuse do Berlína som dočítala Knihu smíchu a zapomění. Kundera píše o žene, pre ktorú boli dôležitejšie hrušky v záhrade ako ruská okupácia. Myslím na čerešne, ktoré cez plot oberal Fero. Tiež píše o ľuďoch, ktorí sa držia za ruky a tancujú v kruhu. Držia sa za ruky, spievajú. Myslia si, že len oni majú pravdu. Myslím na protesty na námestí SNP.