Z publikácie Pravda Zvíťazí!?
2018
Fedor Gál (* 1945, Terezín) je slovenský politik, sociológ, prognostik a podnikateľ, žijúci v Česku. Bol členom redakčného kolektívu Bratislava/nahlas. V priebehu Nežnej revolúcie bol spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu, viedol Koordinačné centrum VPN a neskôr sa stal predsedom tohto hnutia a poradcom vlády. V roku 1995 založil so synom knižné vydavateľstvo G plus G v Prahe.
BD: Píšete. Píšete veľa. Dlhodobo sa verejne vyjadrujete k spoločenskému dianiu, nielen v Čechách a na Slovensku ale aj vo svete. Ako ste s písaním a občianskou angažovanosťou začali?
FG: Písanie bolo súčasťou mojej profesie prognostika a spoločenského vedca. Nehovoriac o tom, že ma to bavilo a bol som tiež ctižiadostivý mladý muž. Texty venované aktuálnemu dianiu som začal písať v prvej polovici 80-tych rokov a už som neprestal.
BD: V roku 1989 ste spoluzakladali hnutie Verejnosť proti násiliu. Uvažovali ste niekedy predtým nad aktívnym zapojením sa do politiky?
FG: Netreba byť politikom, aby bol človek v politike. Ja som v nej napríklad od chvíle, keď sme začali s vydávaním samizdatu a podpisovaním protestných vyhlásení za komunizmu a od publikovania Bratislavy/nahlas, čo bolo tuším v roku 1987. Popravde však hovorím: ani ako spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu, a jej predseda, som svoju budúcnosť nespájal s tým, že budem súčasťou mocenských štruktúr (vlády, parlamentu a podobne) – že sa budem živiť profesionálnou politikou. Ničmenej, moje slovo bolo a je počuť, čiže som svojím spôsobom stále aktívne v politike, akurát to nie je moje zamestnanie.
BD: Ako ste sa dostali k vydávaniu samizdatu?
FG: Schádzali sme sa sme sa pravidelne v niektorej z bratislavských krčiem, malá partia ľudí, kde bol centrálnou figúrou Fero Guldan. K svojím diskusiám si sme prizývali hostí. Vydali sme sériu veľmi rôznorodých kníh od globálnych problémov, cez filozofiu, sociológiu až po poéziu. Rozmanití boli aj autori. Napríklad Milan Petrusek, Ján Budaj a mnohí ďalší. Publikácie sme vydávali v počte niekoľkých desiatok kusov. O tlač sa staral predovšetkým Fero Guldan.
Bratislava/nahlas bola reakciou na stav a vývoj životného prostredia v Bratislave. V 17-tich kapitolách sa zaoberala rôznymi témami, od ekologických až po sociálne. Na akú problematiku ste sa zameriavali vy?
Bol som jedným z dvadsaťtri-členného autorského kolektívu. V tom čase som sa zaoberal participatívnym prístupom pri riešení spoločenských problémov. Zúčastňoval som sa diskusií počas prípravy B/n a po jej vydaní aj verejných diskusií predovšetkým na pôde SZOPK (Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny). Autorsky som sa nepodieľal ani na jednej tematickej kapitole B/n.
BD: Ako v tom čase prebiehalo plánovanie s tlačiarňou?
FG: Podľa toho, čo viem, šlo o objednávku malým tlačiarňam od SZOPK č. 6. a 13. Podobných príloh z jednaní SZOPK existovalo viac a týkali sa pestrej palety tém. Z B/n sa však stalo politikum a súčasne najvýznamnejšia z nich. Prvý náklad B/n bol v počte 1000 ks, druhý náklad 2000 ks zhabala ŠtB.
B/n kritizovala situáciu a navrhovala možné riešenia. Čo sa zmenilo po publikovaní Bratislava/nahlas? Mala Bratislava nahlas vplyv na vtedajšiu situáciu?
Ochranári boli aktívni predovšetkým „vlastnými rukami“. Nemám vedomosti o tom, že by kompetentné orgány rozhodovali na základe odporúčaní B/n. Za podstatný však považujem ohlas, ktorý B/n vyvolala vo verejnosti, ktorá tento dokument vnímala ako významný politický a protirežimný manifest. Nemalú zásluhu na tom mala podráždená reakcia a mediálna kampaň režimu proti autorom a publikácii samotnej.
BD: Spočiatku strannícke orgány B/n ignorovali. Neskôr, potom ako bola B/n spomenutá na rozhlasovej stanici Hlas Ameriky, nastala zmena a ŠtB rovno zabavila druhý náklad B/n. BD: Aké boli očakávania pred publikovaním B/n? Splnili sa?
FG: Môžem hovoriť iba za seba. Šlo mi, ako som povedal, predovšetkým o vyvolanie verejného ohlasu a verejného diskurzu. Toto moje očakávanie sa naplnilo mierou vrchovatou. Veď podľa zainteresovaných odhadov šiel pôvodný niekoľkotisícový náklad z ruky do ruky a finálny počet čitateľov sa počítal na desiatky tisícov. Je to zásadný príspevok aktivistov SZOPK a Jána Budaja k formovaniu klímy na Slovensku pred Novembrom ’89.
BD: Prioritou VPN bolo doviesť krajinu k slobodným voľbám. To sa v roku 1990 podarilo. Ako spätne vnímate obdobie, počas ktorého ste boli politicky aktívny?
FG: Slobodné voľby boli jednou z priorít Verejnosti proti násiliu. Zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany druhým. Toto sa podarilo pomerne rýchlo. Potom prišla paleta tém spojených s transformáciou politického systému, ekonomiky, sociálneho systému, zahraničnej politiky a ďalšie. Bol to hukot, zhustený čas, akcia. Na nejaké meditácie „za stolom“ nebol čas ani podmienky. A ako som to obdobie vnímal? Ako akciu, ako šancu meniť veci, ako zásadné obdobie svojho života.
BD: Zverejnenie posledného článku Jána Kuciaka pohlo slovenskou spoločnosťou. Myslíte, že by to tak bolo, aj keby nebol tesne pred publikovaním tohoto textu zavraždený?
FG: Žiaľ, nemyslím si to. Presnejšie, nemyslím si, že by k tomu došlo v čase, keď k vraždám došlo.
BD: Aj dnes ľudia na námestiach žiadajú voľby. Myslíte si, že predčasné voľby by boli riešením situácie na Slovensku? Tento návrh je často kritizovaný, hlavne kvôli súčasnému stavu opozície a tiež riziku, že by opäť vyhral SMER.
Myslím, že mladí ľudia na námestiach žiadajú predovšetkým viac slušnosti v politike. Vadí im korupcia. Cítia, že ich predstavy o Slovensku sú iné, ako v skutočnosti ich krajina vyzerá. Rozbuškou však, samozrejme, bola politická vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny. Je možné, že budú predčasné voľby. Je však tiež fakt, že súčasná opozícia na Slovensku nevyzerá najlepšie.
BD: V médiách sa zhromaždenia Za slušné Slovensko, nielen počtom ľudí, často prirovnávajú k roku 1989. Ako vnímate tieto paralely? Sú relevantné?
FG: Vtedy šlo o zmenu režimu z totalitného na demokratický, dnes ide o politickú kultúru, o fungovanie štátu a jeho inštitúcií. Sú to neporovnateľné situácie.
BD: Čo chýba dnešným protestom v porovnaní s Nežnou revolúciou, a naopak, v čom majú väčšiu silu?
FG: Chýba im agenda, program, vízia. Rád by som tiež videl osobnosti, ktoré by som si vedel predstaviť ako politických lídrov. Cítim však v súčasných protestoch energiu nastupujúcej generácie.
BD: Rovnako ako Ján Kuciak, či organizátori dnešných protestov, som z generácie detí narodených po roku 1989. Veľká väčšina dnes občiansky aktívnych mladých ľudí pozná Nežnú revolúciu len z rozprávania svojich rodičov, filmov, kníh a dokumentov. Na námestiach sa často opakovalo, že musíme pokračovať v odkaze Novembra ’89. Sme však ľudia, ktorí vyrástli v slobodnej demokratickej krajine. Zohráva tento fakt podľa vás rolu v tom, ako sa súčasná mladá generácia stavia k aktuálnemu spoločenskému vývoju?
FG: Súčasná mladá generácia vyrastala v liberálnom a demokratickom prostredí, v podmienkach „mnohých šancí“. Všeobecne je vzdelanejšia, scestovanejšia, jazykovo zdatnejšia, zdravšia, sebavedomejšia. Nadväznosť na odkaz Novembra ’89 je dôležitý, i keď symbolický. Výzvy, pred ktorými dnes mladí ľudia stoja majú iný spoločenský kontext a mnohé z nich nemajú v našej modernej histórii precedens (zmeny globálnych mocenských pomerov, masívna migrácia, súžitie kultúr, erózia liberalizmu a podobne). Netreba zabúdať, že Slovensko je vcelku bezvýznamná krajinka v súčasnom globalizovanom svete.
BD: Po vymenovaní novej vlády Petra Pellegriniho a zrušení bratislavského protestu 23. marca, sa atmosféra v spoločnosti zmenila, nastala určitá dezilúzia, frustrácia. Ako ste vnímali túto situáciu?
FG: Vnímam udalosti posledných týždňov ako veľký úspech. Veď padol premiér, minister vnútra, policajný prezident, SMERu poklesli preferencie, korupčníci pocítili strach a podobne. To, že dôjde k istému ochabnutiu občianskeho vzopätia sa dalo čakať. Osobne som milo prekvapený, že protesty sa dokázali vyvarovať excesov, najmä pokusom o „privatizáciu“ niektorými politikmi a infiltrácii provokatérmi.
BD: Môžu ľudia na námestiach ešte niečo zmeniť? Ako?
FG: Prial by som si, aby sa tí najlepší z nich zapojili do štandardnej politiky na všetkých jej úrovniach, aby vznikali nezávislé občianske hnutia a iniciatívy, aby aktívne občianstvo patrilo k bežnému životu.
BD: Na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a vládnu krízu okrem novinárov, občianskych aktivistov a blogerov reagovali aj umelci. Popri tradičných politických karikatúrach a komiksoch vznikli na slovenskej umeleckej scéne rôzne kultúrne iniciatívy podporujúce protesty, napríklad putovná výstava Reakcia umelcov. Registrujete tieto aktivity? Ako ich vnímate?
FG: Hovoril som o aktívnom občianstve. Spomenuli ste niektoré jeho formy. Ľudsky vyspelý umelec nebýva ľahostajný k dianiu okolo.
BD: Ak porovnáte angažovanosť umelcov v roku 1989 a dnes, v čom vidíte hlavný rozdiel?
FG: Pred rokom 1989 si tí najlepší umelci mohli o vydávaní kníh, výstavách, cestách do zahraničia a podobne nechať iba zdať. Dosť veľký rozdiel, nie?
BD: Potrebujeme dnes angažované umenie? Má podľa vás dosah?
Dobré umenie mení ľudí k lepšiemu, aj keď len maličkú menšinu.
BD: So synom Robertom ste v roku 1995 založili vydavateľstvo G plus G. Čo vás k tomu viedlo?
FG: Vždy som mal rád knihy a keď som zvažoval do akej oblasti podnikania sa pustiť, vydavateľstvo bol prvý a prirodzený nápad. Mali sme pri vydavateľstve aj prvú pražskú literárnu kaviareň G plus G. Róbert bol skvelý dramaturg programov a mal ňuch na autorov.
BD: Veľká časť kníh publikovaných nakladateľstvom G plus G sa venuje židovskej či rómskej tematike. Ako ste vyberali autorov a knihy, ktoré publikujete? Bolo zameranie na židovskú a rómsku tematiku vaším cieľom?
FG: Vydávali sme knihy k témam, ktoré sme považovali za „svoje“, autorom, ktorých sme buď osobne poznali, alebo nám boli doporučení ľuďmi, ktorým sme dôverovali.
BD: Akú úlohu zohrávajú vydavateľstvá a publikačné platformy v dnešnej dobe? Môžu mať dopad na vývoj politickej či spoločenskej situácie?
FG: K predstave, že literatúra môže mať dopad na aktuálnu politickú, alebo spoločenskú situáciu som skeptický.
BD: Vy sám píšete a vyjadrujete sa k spoločenskému dianiu. Vyjadrili ste sa, že vaše slovo bolo a je počuť, založili ste vlastné vydavateľstvo…
FG: Nakladateľstvo G plus G už nemám, odovzdal som ho kolegyni Báre Čermákovej, ktorá podržala vydavateľský profil. Moje vystupovanie vo verejnej sfére je ľahko dohľadateľné v archívoch českého dokumentárního filmu, Českej televízie, .týždňa, Denníka N a napríklad v knižných distribúciách Artfóra a Kosmasu. Stovky svojich prednášok, verejných diskusií, publicistických vystúpení v rôznych televíziách, v rozhlase, po školách rôznych stupňov a zamerania, po kluboch etc. za posledné desaťročia neregistrujem…
BD: Myslíte si teda, že vplyv má len to, čo je masové? Som totiž trochu prekvapená vašou skeptickou odpoveďou. Nezohrávajú vydavateľstvá či už knižné alebo mediálne určitú rolu v spoločnosti práve tým, čo publikujú? Nie je to tak ako s tými vizuálnymi umelcami, že dobré texty ovplyvňujú aspoň malé množstvo ľudí?
FG: Nie, nemyslím si, že vplyv má len to, čo je masové. Určite nie. Je to rozľahlá téma na samostatný rozhovor.
BD: Čo má teda vplyv? Možno je dobré začať s otázkou, čo je to vplyv. Ako vnímate ten svoj? Zmenil sa za posledných tridsať rokov váš pohľad na to, čo môžete ovplyvniť ako jedinec a čo môže ovplyvniť občianske vzopätie?
FG: Vplyv vnímam ako odovzdávanie, prenos, vzorcov správania (napodobovanie), alebo ako zmenu prostredia „postavil som dom a zasadil strom“. Začína to v mikroprostredí a končí kam až vplyvný človek dosiahne. Jeden vplyvný človek je menej ako skupina, masa, pokiaľ ťahajú za jeden povraz. Jasné, môže ísť o vplyv pozitívny aj negatívny. Ak mám byť osobný: ako vedec, sociológ som spoluautorom paradigmy (jej základom bol dialóg a participatívny prístup k riešeniu spoločenských problémov). Ako občiansky aktivista som spolutvorcom Novembra ’89 na Slovensku, spoluzakladateľ Hnutia občianskej solidarity a tolerancie (monitoring fašizoidných prejavov v ČR), Nadácie Milana Šimečku (výchova k ľudským právam), Nadácie pre rozvoj vzdelávania (finančná podpora slovenských študentov v ČR), ako spisovateľ, publicista a dokumentarista som snáď tiež mal nejaký vplyv na formovanie verejnej mienky. A je tu aj konkrétna každodenná pomoc konkrétnym ľuďom, napríklad popálenej Natálke a jej rodine, keď sa na nich štát vykašlal. A napokon, nie však v poslednom rade, som manžel (50 rokov s jednou ženou), otec (jeden syn v diplomacii a druhý spisovateľ - obaja slušní) a dedo (Sofinka a Samík ma majú radi). Rovnako pred tridsiatimi rokmi, ako dnes, som považoval za dôležitú prácu v teréne. Pýtate sa však na zmenu v čase. Nuž, mám dnes menej výdrže a peňazí.
BD: To, prečo sme sa dostali v tejto konverzácii do tohoto bodu, je asi fakt, že ste na moju otázku o tom, aký vplyv majú publikačné platformy v dnešnej spoločnosti, odpovedali, že k predstave, že by literatúra mala vplyv na spoločnosť ste skeptický. Áno, aj ja som skeptická. Myslím, že vo všeobecnosti prevláda názor, že umenie (vizuálne, literárne atď.) na spoločensko-politickú situáciu priamy dopad nemá. Na druhej strane, práve umelci, vydavatelia a spisovatelia v histórii zohrávali v občianskych vzopätiach významnú úlohu. Je tomu tak aj dnes? Ako to vidíte?
FG: Zdá sa mi, že pod tlakom sa umeniu darí lepšie, ako v pohodlíčku. Možno je to však inak, kreativita je dar a úzky profil súčasne. Vyrazí na povrch aj v pohodlí aj v nepohodlí. Osobne však neviem ukázať na „domácich“ tvorcov, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili „svet“, ak mám použiť toto trochu nabubrelé označenie teritória vplyvu. Pre mňa osobne sú však niektorí velikáni ducha (od tých z dávnej minulosti až po dnešok) navigáciou po celý život. Menovať by som konkrétne mohol dlho.
Akokoľvek nemám rád národovectvo vo vede a v umení, stretol som v živote niekoľko domácich tvorcov, ktorí mali na môj život vplyv. Predovšetkým to boli ľudia, ktorých som mal možnosť spoznať „naživo“, napríklad Fero Guldan, Rudo Dzurko a ďalší. Spisovatelia ako Rudo Sloboda. Nebudem ich menovať všetkých, nemá to cenu. Nedá mi však nespomenúť toho Fera Guldana. Má toho na rováši neúrekom. Napríklad pamätník Remiášovi na mieste jeho vraždy, pamätník Vrbovi a Wetzlerovi na slovensko-poľskej hranici pri Skalitom a nepreberne výstav kade-tade. Po revolúcii bol riaditeľom SNG, redaktorom Verejnosti, behá po Slovensku a tvorí s deťmi, vystavuje cyklus Exody (vždy iný a nový), ilustruje knihy kamarátom. Jednoducho neokázalé, ale užitočné akcie. Ľudí ako on je však ako šafranu a „svet“ o nich netuší.
BD: Asi úplne nerozumiem tomu národovectvu. Pýtala som sa na angažovanosť ako takú, na snahu ľudí (aktívnych občanov ale aj umelcov, spisovateľov, vydavateľov, novinárov, študentov atď.) niečo zmeniť, ovplyvniť v spoločnosti. Dôvod, prečo som sa začala pýtať úplne nazačiatku, pramení z mojej, a možno tak trochu celospoločenskej frustrácie, ktorá sa stále mieša s vlnami idealizmu, v otázkach Slovenska a toho ako sa zmenilo po vražde Jána Kuciaka. Úplne na začiatku je moja otázka: Môžeme niečo zmeniť na námestiach? Môžem ja niečo zmeniť? Mení niečo na tom, ako by som sa mala stavať k aktuálnym problémom, ten fakt, že som študentka umeleckej školy, grafická dizajnérka, ilustrátorka? Je schopnosť vyjadrovať sa vizuálne (vo vašom prípade verbálne a verejne) niečo, čo je dôležité používať a využívať vo svojom aktívnom občianstve? Akú má zodpovednosť niekto, kto napríklad vlastní vydavateľstvo? Na začiatku boli tieto otázky, idealizmus bijúci sa so skepticizmom, a niečo, čo sama pre seba nazývam nostalgia po nezažitom (odkaz Novembra). Neviem či išlo o národovectvo.
FG: Môžete zmeniť všeličo, aj strašne veľa. Kolektívna akcia, akú sme zažili napríklad v Novembri '89, alebo teraz po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, je iná káva, ako autorská tvorba v niektorej z oblastí vedy, umenia, atď. Detto platí pre občiansku angažovanosť (viď napríklad Fero Guldan). „Národovectvo“ je pre mňa synonymom nacionalizmu a ten považujem za zlú ideológiu. Aktívne občianstvo je primárne ľudské, pomáhajúce, solidárne. Jasne, žijeme na Slovensku a krv mŕtvych detí niekde v Sýrii je čosi iné. Nedosiahneme tam, nemáme na to. Našou arénou je Slovensko.
FG: Na námestiach sa už kadečo zmenilo. Teraz ide o to, čo po námestiach. Je to jednoduché: ostať aktívnym občanom a slušným človekom. A vo vašom prípade aj umelcom, ktorý sa nepustí do kravín iba kvôli prachom. Možno ešte v živote zažijete podobné občianske vzopätie. Netreba to však vzývať, iba byť mentálne pripravený.
Nech už študujete čokoľvek, máte šancu podieľať sa na zmenách spoločnosti. Nečakajte však, že impulzom bude vaša výstava, alebo esej. Bude to váš život, ktorý presahuje vlastnú tvorbu v mnohých ohľadoch.
Slovo národovectvo som určite nepoužil SMERom k vám, ale skôr ku Kulichovi a podobným. Tie Svätoplukove gule pod Bratislavským hradom a tance, ktoré okolo nich tančili Fico a jeho melody boys sú symbolom toho, čo mám na mysli.
BD: A na záver… aký vývoj politickej situácie na Slovensku predpokladáte? A aké sú vaše nádeje?
FG: Myslím, že Slovensko je dnes iné, než aké bolo pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pred vzopätím hnutia Za slušné
Slovensko. A už nikdy asi nebude rovnaké ako predtým. Rád by som tomu veril.
Z publikácie Pravda Zvíťazí!?
2018
Fedor Gál (* 1945, Terezín) je slovenský politik, sociológ, prognostik a podnikateľ, žijúci v Česku. Bol členom redakčného kolektívu Bratislava/nahlas. V priebehu Nežnej revolúcie bol spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu, viedol Koordinačné centrum VPN a neskôr sa stal predsedom tohto hnutia a poradcom vlády. V roku 1995 založil so synom knižné vydavateľstvo G plus G v Prahe.
BD: Píšete. Píšete veľa. Dlhodobo sa verejne vyjadrujete k spoločenskému dianiu, nielen v Čechách a na Slovensku ale aj vo svete. Ako ste s písaním a občianskou angažovanosťou začali?
FG: Písanie bolo súčasťou mojej profesie prognostika a spoločenského vedca. Nehovoriac o tom, že ma to bavilo a bol som tiež ctižiadostivý mladý muž. Texty venované aktuálnemu dianiu som začal písať v prvej polovici 80-tych rokov a už som neprestal.
BD: V roku 1989 ste spoluzakladali hnutie Verejnosť proti násiliu. Uvažovali ste niekedy predtým nad aktívnym zapojením sa do politiky?
FG: Netreba byť politikom, aby bol človek v politike. Ja som v nej napríklad od chvíle, keď sme začali s vydávaním samizdatu a podpisovaním protestných vyhlásení za komunizmu a od publikovania Bratislavy/nahlas, čo bolo tuším v roku 1987. Popravde však hovorím: ani ako spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu, a jej predseda, som svoju budúcnosť nespájal s tým, že budem súčasťou mocenských štruktúr (vlády, parlamentu a podobne) – že sa budem živiť profesionálnou politikou. Ničmenej, moje slovo bolo a je počuť, čiže som svojím spôsobom stále aktívne v politike, akurát to nie je moje zamestnanie.
BD: Ako ste sa dostali k vydávaniu samizdatu?
FG: Schádzali sme sa sme sa pravidelne v niektorej z bratislavských krčiem, malá partia ľudí, kde bol centrálnou figúrou Fero Guldan. K svojím diskusiám si sme prizývali hostí. Vydali sme sériu veľmi rôznorodých kníh od globálnych problémov, cez filozofiu, sociológiu až po poéziu. Rozmanití boli aj autori. Napríklad Milan Petrusek, Ján Budaj a mnohí ďalší. Publikácie sme vydávali v počte niekoľkých desiatok kusov. O tlač sa staral predovšetkým Fero Guldan.
Bratislava/nahlas bola reakciou na stav a vývoj životného prostredia v Bratislave. V 17-tich kapitolách sa zaoberala rôznymi témami, od ekologických až po sociálne. Na akú problematiku ste sa zameriavali vy?
Bol som jedným z dvadsaťtri-členného autorského kolektívu. V tom čase som sa zaoberal participatívnym prístupom pri riešení spoločenských problémov. Zúčastňoval som sa diskusií počas prípravy B/n a po jej vydaní aj verejných diskusií predovšetkým na pôde SZOPK (Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny). Autorsky som sa nepodieľal ani na jednej tematickej kapitole B/n.
BD: Ako v tom čase prebiehalo plánovanie s tlačiarňou?
FG: Podľa toho, čo viem, šlo o objednávku malým tlačiarňam od SZOPK č. 6. a 13. Podobných príloh z jednaní SZOPK existovalo viac a týkali sa pestrej palety tém. Z B/n sa však stalo politikum a súčasne najvýznamnejšia z nich. Prvý náklad B/n bol v počte 1000 ks, druhý náklad 2000 ks zhabala ŠtB.
B/n kritizovala situáciu a navrhovala možné riešenia. Čo sa zmenilo po publikovaní Bratislava/nahlas? Mala Bratislava nahlas vplyv na vtedajšiu situáciu?
Ochranári boli aktívni predovšetkým „vlastnými rukami“. Nemám vedomosti o tom, že by kompetentné orgány rozhodovali na základe odporúčaní B/n. Za podstatný však považujem ohlas, ktorý B/n vyvolala vo verejnosti, ktorá tento dokument vnímala ako významný politický a protirežimný manifest. Nemalú zásluhu na tom mala podráždená reakcia a mediálna kampaň režimu proti autorom a publikácii samotnej.
BD: Spočiatku strannícke orgány B/n ignorovali. Neskôr, potom ako bola B/n spomenutá na rozhlasovej stanici Hlas Ameriky, nastala zmena a ŠtB rovno zabavila druhý náklad B/n. BD: Aké boli očakávania pred publikovaním B/n? Splnili sa?
FG: Môžem hovoriť iba za seba. Šlo mi, ako som povedal, predovšetkým o vyvolanie verejného ohlasu a verejného diskurzu. Toto moje očakávanie sa naplnilo mierou vrchovatou. Veď podľa zainteresovaných odhadov šiel pôvodný niekoľkotisícový náklad z ruky do ruky a finálny počet čitateľov sa počítal na desiatky tisícov. Je to zásadný príspevok aktivistov SZOPK a Jána Budaja k formovaniu klímy na Slovensku pred Novembrom ’89.
BD: Prioritou VPN bolo doviesť krajinu k slobodným voľbám. To sa v roku 1990 podarilo. Ako spätne vnímate obdobie, počas ktorého ste boli politicky aktívny?
FG: Slobodné voľby boli jednou z priorít Verejnosti proti násiliu. Zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany druhým. Toto sa podarilo pomerne rýchlo. Potom prišla paleta tém spojených s transformáciou politického systému, ekonomiky, sociálneho systému, zahraničnej politiky a ďalšie. Bol to hukot, zhustený čas, akcia. Na nejaké meditácie „za stolom“ nebol čas ani podmienky. A ako som to obdobie vnímal? Ako akciu, ako šancu meniť veci, ako zásadné obdobie svojho života.
BD: Zverejnenie posledného článku Jána Kuciaka pohlo slovenskou spoločnosťou. Myslíte, že by to tak bolo, aj keby nebol tesne pred publikovaním tohoto textu zavraždený?
FG: Žiaľ, nemyslím si to. Presnejšie, nemyslím si, že by k tomu došlo v čase, keď k vraždám došlo.
BD: Aj dnes ľudia na námestiach žiadajú voľby. Myslíte si, že predčasné voľby by boli riešením situácie na Slovensku? Tento návrh je často kritizovaný, hlavne kvôli súčasnému stavu opozície a tiež riziku, že by opäť vyhral SMER.
Myslím, že mladí ľudia na námestiach žiadajú predovšetkým viac slušnosti v politike. Vadí im korupcia. Cítia, že ich predstavy o Slovensku sú iné, ako v skutočnosti ich krajina vyzerá. Rozbuškou však, samozrejme, bola politická vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny. Je možné, že budú predčasné voľby. Je však tiež fakt, že súčasná opozícia na Slovensku nevyzerá najlepšie.
BD: V médiách sa zhromaždenia Za slušné Slovensko, nielen počtom ľudí, často prirovnávajú k roku 1989. Ako vnímate tieto paralely? Sú relevantné?
FG: Vtedy šlo o zmenu režimu z totalitného na demokratický, dnes ide o politickú kultúru, o fungovanie štátu a jeho inštitúcií. Sú to neporovnateľné situácie.
BD: Čo chýba dnešným protestom v porovnaní s Nežnou revolúciou, a naopak, v čom majú väčšiu silu?
FG: Chýba im agenda, program, vízia. Rád by som tiež videl osobnosti, ktoré by som si vedel predstaviť ako politických lídrov. Cítim však v súčasných protestoch energiu nastupujúcej generácie.
BD: Rovnako ako Ján Kuciak, či organizátori dnešných protestov, som z generácie detí narodených po roku 1989. Veľká väčšina dnes občiansky aktívnych mladých ľudí pozná Nežnú revolúciu len z rozprávania svojich rodičov, filmov, kníh a dokumentov. Na námestiach sa často opakovalo, že musíme pokračovať v odkaze Novembra ’89. Sme však ľudia, ktorí vyrástli v slobodnej demokratickej krajine. Zohráva tento fakt podľa vás rolu v tom, ako sa súčasná mladá generácia stavia k aktuálnemu spoločenskému vývoju?
FG: Súčasná mladá generácia vyrastala v liberálnom a demokratickom prostredí, v podmienkach „mnohých šancí“. Všeobecne je vzdelanejšia, scestovanejšia, jazykovo zdatnejšia, zdravšia, sebavedomejšia. Nadväznosť na odkaz Novembra ’89 je dôležitý, i keď symbolický. Výzvy, pred ktorými dnes mladí ľudia stoja majú iný spoločenský kontext a mnohé z nich nemajú v našej modernej histórii precedens (zmeny globálnych mocenských pomerov, masívna migrácia, súžitie kultúr, erózia liberalizmu a podobne). Netreba zabúdať, že Slovensko je vcelku bezvýznamná krajinka v súčasnom globalizovanom svete.
BD: Po vymenovaní novej vlády Petra Pellegriniho a zrušení bratislavského protestu 23. marca, sa atmosféra v spoločnosti zmenila, nastala určitá dezilúzia, frustrácia. Ako ste vnímali túto situáciu?
FG: Vnímam udalosti posledných týždňov ako veľký úspech. Veď padol premiér, minister vnútra, policajný prezident, SMERu poklesli preferencie, korupčníci pocítili strach a podobne. To, že dôjde k istému ochabnutiu občianskeho vzopätia sa dalo čakať. Osobne som milo prekvapený, že protesty sa dokázali vyvarovať excesov, najmä pokusom o „privatizáciu“ niektorými politikmi a infiltrácii provokatérmi.
BD: Môžu ľudia na námestiach ešte niečo zmeniť? Ako?
FG: Prial by som si, aby sa tí najlepší z nich zapojili do štandardnej politiky na všetkých jej úrovniach, aby vznikali nezávislé občianske hnutia a iniciatívy, aby aktívne občianstvo patrilo k bežnému životu.
BD: Na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a vládnu krízu okrem novinárov, občianskych aktivistov a blogerov reagovali aj umelci. Popri tradičných politických karikatúrach a komiksoch vznikli na slovenskej umeleckej scéne rôzne kultúrne iniciatívy podporujúce protesty, napríklad putovná výstava Reakcia umelcov. Registrujete tieto aktivity? Ako ich vnímate?
FG: Hovoril som o aktívnom občianstve. Spomenuli ste niektoré jeho formy. Ľudsky vyspelý umelec nebýva ľahostajný k dianiu okolo.
BD: Ak porovnáte angažovanosť umelcov v roku 1989 a dnes, v čom vidíte hlavný rozdiel?
FG: Pred rokom 1989 si tí najlepší umelci mohli o vydávaní kníh, výstavách, cestách do zahraničia a podobne nechať iba zdať. Dosť veľký rozdiel, nie?
BD: Potrebujeme dnes angažované umenie? Má podľa vás dosah?
Dobré umenie mení ľudí k lepšiemu, aj keď len maličkú menšinu.
BD: So synom Robertom ste v roku 1995 založili vydavateľstvo G plus G. Čo vás k tomu viedlo?
FG: Vždy som mal rád knihy a keď som zvažoval do akej oblasti podnikania sa pustiť, vydavateľstvo bol prvý a prirodzený nápad. Mali sme pri vydavateľstve aj prvú pražskú literárnu kaviareň G plus G. Róbert bol skvelý dramaturg programov a mal ňuch na autorov.
BD: Veľká časť kníh publikovaných nakladateľstvom G plus G sa venuje židovskej či rómskej tematike. Ako ste vyberali autorov a knihy, ktoré publikujete? Bolo zameranie na židovskú a rómsku tematiku vaším cieľom?
FG: Vydávali sme knihy k témam, ktoré sme považovali za „svoje“, autorom, ktorých sme buď osobne poznali, alebo nám boli doporučení ľuďmi, ktorým sme dôverovali.
BD: Akú úlohu zohrávajú vydavateľstvá a publikačné platformy v dnešnej dobe? Môžu mať dopad na vývoj politickej či spoločenskej situácie?
FG: K predstave, že literatúra môže mať dopad na aktuálnu politickú, alebo spoločenskú situáciu som skeptický.
BD: Vy sám píšete a vyjadrujete sa k spoločenskému dianiu. Vyjadrili ste sa, že vaše slovo bolo a je počuť, založili ste vlastné vydavateľstvo…
FG: Nakladateľstvo G plus G už nemám, odovzdal som ho kolegyni Báre Čermákovej, ktorá podržala vydavateľský profil. Moje vystupovanie vo verejnej sfére je ľahko dohľadateľné v archívoch českého dokumentárního filmu, Českej televízie, .týždňa, Denníka N a napríklad v knižných distribúciách Artfóra a Kosmasu. Stovky svojich prednášok, verejných diskusií, publicistických vystúpení v rôznych televíziách, v rozhlase, po školách rôznych stupňov a zamerania, po kluboch etc. za posledné desaťročia neregistrujem…
BD: Myslíte si teda, že vplyv má len to, čo je masové? Som totiž trochu prekvapená vašou skeptickou odpoveďou. Nezohrávajú vydavateľstvá či už knižné alebo mediálne určitú rolu v spoločnosti práve tým, čo publikujú? Nie je to tak ako s tými vizuálnymi umelcami, že dobré texty ovplyvňujú aspoň malé množstvo ľudí?
FG: Nie, nemyslím si, že vplyv má len to, čo je masové. Určite nie. Je to rozľahlá téma na samostatný rozhovor.
BD: Čo má teda vplyv? Možno je dobré začať s otázkou, čo je to vplyv. Ako vnímate ten svoj? Zmenil sa za posledných tridsať rokov váš pohľad na to, čo môžete ovplyvniť ako jedinec a čo môže ovplyvniť občianske vzopätie?
FG: Vplyv vnímam ako odovzdávanie, prenos, vzorcov správania (napodobovanie), alebo ako zmenu prostredia „postavil som dom a zasadil strom“. Začína to v mikroprostredí a končí kam až vplyvný človek dosiahne. Jeden vplyvný človek je menej ako skupina, masa, pokiaľ ťahajú za jeden povraz. Jasné, môže ísť o vplyv pozitívny aj negatívny. Ak mám byť osobný: ako vedec, sociológ som spoluautorom paradigmy (jej základom bol dialóg a participatívny prístup k riešeniu spoločenských problémov). Ako občiansky aktivista som spolutvorcom Novembra ’89 na Slovensku, spoluzakladateľ Hnutia občianskej solidarity a tolerancie (monitoring fašizoidných prejavov v ČR), Nadácie Milana Šimečku (výchova k ľudským právam), Nadácie pre rozvoj vzdelávania (finančná podpora slovenských študentov v ČR), ako spisovateľ, publicista a dokumentarista som snáď tiež mal nejaký vplyv na formovanie verejnej mienky. A je tu aj konkrétna každodenná pomoc konkrétnym ľuďom, napríklad popálenej Natálke a jej rodine, keď sa na nich štát vykašlal. A napokon, nie však v poslednom rade, som manžel (50 rokov s jednou ženou), otec (jeden syn v diplomacii a druhý spisovateľ - obaja slušní) a dedo (Sofinka a Samík ma majú radi). Rovnako pred tridsiatimi rokmi, ako dnes, som považoval za dôležitú prácu v teréne. Pýtate sa však na zmenu v čase. Nuž, mám dnes menej výdrže a peňazí.
BD: To, prečo sme sa dostali v tejto konverzácii do tohoto bodu, je asi fakt, že ste na moju otázku o tom, aký vplyv majú publikačné platformy v dnešnej spoločnosti, odpovedali, že k predstave, že by literatúra mala vplyv na spoločnosť ste skeptický. Áno, aj ja som skeptická. Myslím, že vo všeobecnosti prevláda názor, že umenie (vizuálne, literárne atď.) na spoločensko-politickú situáciu priamy dopad nemá. Na druhej strane, práve umelci, vydavatelia a spisovatelia v histórii zohrávali v občianskych vzopätiach významnú úlohu. Je tomu tak aj dnes? Ako to vidíte?
FG: Zdá sa mi, že pod tlakom sa umeniu darí lepšie, ako v pohodlíčku. Možno je to však inak, kreativita je dar a úzky profil súčasne. Vyrazí na povrch aj v pohodlí aj v nepohodlí. Osobne však neviem ukázať na „domácich“ tvorcov, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili „svet“, ak mám použiť toto trochu nabubrelé označenie teritória vplyvu. Pre mňa osobne sú však niektorí velikáni ducha (od tých z dávnej minulosti až po dnešok) navigáciou po celý život. Menovať by som konkrétne mohol dlho.
Akokoľvek nemám rád národovectvo vo vede a v umení, stretol som v živote niekoľko domácich tvorcov, ktorí mali na môj život vplyv. Predovšetkým to boli ľudia, ktorých som mal možnosť spoznať „naživo“, napríklad Fero Guldan, Rudo Dzurko a ďalší. Spisovatelia ako Rudo Sloboda. Nebudem ich menovať všetkých, nemá to cenu. Nedá mi však nespomenúť toho Fera Guldana. Má toho na rováši neúrekom. Napríklad pamätník Remiášovi na mieste jeho vraždy, pamätník Vrbovi a Wetzlerovi na slovensko-poľskej hranici pri Skalitom a nepreberne výstav kade-tade. Po revolúcii bol riaditeľom SNG, redaktorom Verejnosti, behá po Slovensku a tvorí s deťmi, vystavuje cyklus Exody (vždy iný a nový), ilustruje knihy kamarátom. Jednoducho neokázalé, ale užitočné akcie. Ľudí ako on je však ako šafranu a „svet“ o nich netuší.
BD: Asi úplne nerozumiem tomu národovectvu. Pýtala som sa na angažovanosť ako takú, na snahu ľudí (aktívnych občanov ale aj umelcov, spisovateľov, vydavateľov, novinárov, študentov atď.) niečo zmeniť, ovplyvniť v spoločnosti. Dôvod, prečo som sa začala pýtať úplne nazačiatku, pramení z mojej, a možno tak trochu celospoločenskej frustrácie, ktorá sa stále mieša s vlnami idealizmu, v otázkach Slovenska a toho ako sa zmenilo po vražde Jána Kuciaka. Úplne na začiatku je moja otázka: Môžeme niečo zmeniť na námestiach? Môžem ja niečo zmeniť? Mení niečo na tom, ako by som sa mala stavať k aktuálnym problémom, ten fakt, že som študentka umeleckej školy, grafická dizajnérka, ilustrátorka? Je schopnosť vyjadrovať sa vizuálne (vo vašom prípade verbálne a verejne) niečo, čo je dôležité používať a využívať vo svojom aktívnom občianstve? Akú má zodpovednosť niekto, kto napríklad vlastní vydavateľstvo? Na začiatku boli tieto otázky, idealizmus bijúci sa so skepticizmom, a niečo, čo sama pre seba nazývam nostalgia po nezažitom (odkaz Novembra). Neviem či išlo o národovectvo.
FG: Môžete zmeniť všeličo, aj strašne veľa. Kolektívna akcia, akú sme zažili napríklad v Novembri '89, alebo teraz po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, je iná káva, ako autorská tvorba v niektorej z oblastí vedy, umenia, atď. Detto platí pre občiansku angažovanosť (viď napríklad Fero Guldan). „Národovectvo“ je pre mňa synonymom nacionalizmu a ten považujem za zlú ideológiu. Aktívne občianstvo je primárne ľudské, pomáhajúce, solidárne. Jasne, žijeme na Slovensku a krv mŕtvych detí niekde v Sýrii je čosi iné. Nedosiahneme tam, nemáme na to. Našou arénou je Slovensko.
FG: Na námestiach sa už kadečo zmenilo. Teraz ide o to, čo po námestiach. Je to jednoduché: ostať aktívnym občanom a slušným človekom. A vo vašom prípade aj umelcom, ktorý sa nepustí do kravín iba kvôli prachom. Možno ešte v živote zažijete podobné občianske vzopätie. Netreba to však vzývať, iba byť mentálne pripravený.
Nech už študujete čokoľvek, máte šancu podieľať sa na zmenách spoločnosti. Nečakajte však, že impulzom bude vaša výstava, alebo esej. Bude to váš život, ktorý presahuje vlastnú tvorbu v mnohých ohľadoch.
Slovo národovectvo som určite nepoužil SMERom k vám, ale skôr ku Kulichovi a podobným. Tie Svätoplukove gule pod Bratislavským hradom a tance, ktoré okolo nich tančili Fico a jeho melody boys sú symbolom toho, čo mám na mysli.
BD: A na záver… aký vývoj politickej situácie na Slovensku predpokladáte? A aké sú vaše nádeje?
FG: Myslím, že Slovensko je dnes iné, než aké bolo pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pred vzopätím hnutia Za slušné
Slovensko. A už nikdy asi nebude rovnaké ako predtým. Rád by som tomu veril.